O obrazoch, ich živote, ich odkazom do budúcnosti, o ich určení v modernom interiéri, alebo o spojení abstrakcie a figúry – o tom som už písala v iných článkoch v mojom blogu. Teraz sa zamýšľam nad hlbšou podstatou svojej novej vlastnej tvorby.

V roku 2012 som začala tvoriť sériu obrazov Time for change (Čas na zmenu), keď som čiastočne opustila čisté abstraktné vízie (surrealistické krajiny) a začala som sa viac venovať človeku, figúre, portrétom.

A zamýšľam sa...

Abstraktný expresionizmus ako spôsob vyjadrenia. Skúšam, učím sa, tvorím, posúvanie hraníc... Pretože je to sloboda mojej duše. Jacson Pollock povedal: „Keď som vnútri obrazu, svoje konanie si neuvedomujem. Až po určitom čase spoznávania zbadám, čo to vlastne robím.“

Ako keď zatvoríte oči a snívate. Snívam sny pri maľovaní. Sú to obrázky postáv, ktoré prežívajú isté vnútorné pocity. Pocity, ktoré sú niekedy na svetelné roky vzdialené od reality. Sny, ktoré človeka uzatvárajú do samoty a spôsobujú jeho bezprostredné reakcie. To, že človek prestane myslieť na iných a prestane súdiť a byť súdený. Hľadá náboženstvo v pohnutých časoch.

Mám rada Pollocka a jeho tvorbu. Abstraktný expresionizmus v jeho podaní. Skúšam to tiež. Podvedome maľovanie bez výraznej rozumovej kontroly. Automatická „snová“ vízia, nová realita. Hľadám spojenie medzi abstrakciou, ktorá sa nechá viesť sama sebou a čímsi ako alegorickými prejavmi v názornom zobrazení. Používam symboly. Do obrazov rada komponujem mesiac, slnko, hviezdy, planéty (vesmír ako taký), svetelné lúče, letiace vtáky, zvláštne telesá, expresívne ťahy, farebné kontrasty. Všetko v spojení s človekom. Alebo dieťaťom – ktoré má svoj osobitý vnútorný svet a svojské prežívanie reality. Nechávam sa inšpirovať detským svetom, poznávaním skutočností vo vnútri našich duší a psychologických momentov. To je to, čo chcem zachytiť.

Nedokážem to dokonale vysvetliť? Nevadí. Nechám na divákovi, aby moje obrazy dešifroval po svojom. Názov obrazu je len malá navigácia, akým smerom sa moje vyjadrenie má uberať. Pocity, plynúce z vnútra obrazu nech sa šíria voľne ďalej, do priestoru – nech sú nadčasové. Nech sú ťažko bádateľné ako sám vesmír. Každý z nás má v duši a v srdci svoj vnútorný vesmír, ktorý je ťažké preskúmať. Sme nekoneční, sme nadčasoví, nepoznáme priestor - sme všetkým, čím chceme byť.

A tak vás nechávam „piť zo studne“ poznania vlastného vesmíru, ktorému chcete porozumieť nielen v sebe, ale aj v mojich obrazoch...