Keď som bola dieťa, kreslila som, čo mi napadlo, kde mi napadlo: do kníh, na stenu, pod posteľ svojmu dedkovi. Kresba bola stopa môjho ja, niečo ako: tu som, bola som tu, vrátim sa...
Keď som bola väčšie dieťa, kreslila som zvieratká a postavičky. Milovala som farby, príbehy vo vyjadreniach postáv, dynamiku pohybu.
Keď som mala pätnásť, začala som kresliť portréty. Hľadala som fotky obľúbených postáv, aby som ich zvečnila v kresbe a dívala sa na nich. Snažila som sa zdokonaliť, bol to ustavičný proces. Milovala som kreslenie komiksov.
Keď som sa dostala na vysokú školu, prešla som k naročnejším témam. Od portrétu k zátišiu, od zátišia k figúre, od figúry k abstrakcii, od abstrakcie k portrétom. Cyklus - prepojenie. Už to nebola iba kresba alebo maľba sama o sebe. Bola to podstata všetkého, bolo to bádanie v hlbke, odkial prichádza fantázia, chuť tvoriť, múza, umenie samotné, dejiny, oblúbené témy, spôsob vyjadrenia sa. Bolo treba odkresať nedostatky, vypracovať formu.
A človek začína rozmýšľať, inklinuje k niečomu...
Milujem hru farieb, expresií, svetla a tieňa, reálnych a snových, surrealistických vízií. Lákajú ma kontrasty. Nie som umelkyňa velkých haló, šokujúcich podaní či kontroverzných umení pre umenie...

Milujem realistickosť portrétov, poetiku, zachytenie ľudskej duše, charakteru, momentu, hoci často z jedinej fotografie. Chápem, že portrét je odkaz do budúcnosti, niečo , čo tu po nás ostane. Umenie je nadčasové a skutočné umelecké diela také aj majú byť. Tak ako naše osobné spomienky, príbehy.
Keď je teda ten dnešok... dávam vám toto všetko a oveľa viac.
V každom obrázku je kúsok môjho životného príbehu pre ten váš.

Zo srdca.
Henrieta