Robiť niekomu portrét, to je ako preniknúť do jeho duše. Je to ako ponoriť sa do jeho očí, dívať sa na svet jeho očami. Kto je to, čo prežíva, ako sa cíti? Je šťastný? Zamyslený, smutný, osamelý, radostný, bohatý, naplnený?...

Robiť niekomu portrét, to je ako dotýkať sa jeho pokožky. Hľadieť mu do očí, dotýkať sa vlasov, nosa, pier. Obkresľovať tvary a učiť sa ich naspamäť. Byť na krátku chvíľku tam...

Portrét: je to ako byť s ňou alebo s ním. Sú to chvíle, ktoré nie sú reálne, ale predsa v srdci tak obohacujúce. Sú to momenty, keď prežijeme bytie.. Prežijeme byť s niekým, chvílku s ním komunikovať ceruzkami, štetcom... Vytvárať jeho podobu, doslova ju „vyťahovať“ z papiera alebo z plátna a privádzať ju k životu. Každá fáza, to je ako nádych – povstanie z popola...

Robiť niekomu portrét, to je vdýchnuť umelcovými rukami život danej tvári. Dať do očí iskru, vytvoriť atmosféru, nakresliť jemný vlások, ktorý sa chveje vo vánku, dať na pery ten ironický úsmev, nielen kresliť oči správne - ale dať očiam pohľad. Je to viac, ako obkresľovať tvar. Je to dávať človeku tvár....

Dýchať jeden dych, schovať sa v rovnakom tieni, slniť sa na rovnakom svetle, prežívať to teplo, ten pocit, obklopiť sa láskou, obklopiť sa životom...

Robiť niekomu portrét: to je náročná úloha. Nie je to len remeslo, je to viac.

Fotiek môžeme mať tisíce, ale dobrý portrét – ten môže byť len jeden. S daným človekom žije kopec ľudí, žije sám so sebou a pozná sa. A my robíme zázrak: z jednej jedinej fotografie nachádzame nielen podobu, nachádzame to všetko, čo je skryté. Dobrý umelec musí objavovať. Dáva do toho všetko: svoj rukopis, predstavivosť, znalosti, techniku a na oplátku... aj kúsok svojej duše..

Robiť niekomu portrét = robiť niekomu radosť 🙂

***

Zakry mi oči vetrom,

obleč ma vo svetle slnka.

Ceruzka povie ti šeptom,

že rýchlo miznúci okamih dneška

je ako v lese srnka.

Čas ten miznúci okamih,

tá krátka minúta na perách...

Stratení: nie som z nich!

V nadčasovom rukopise

príchuť dneška pozbiera.